Canicross a mushing

Rady a tipy

Charakteristika canicrossu

Charakteristika mushingu

______________________________________________________________________________________________

 

Slovenský canicrossový pohár Doľany, 08. 09. 2018:

Po piatich rokoch som sa opäť zúčastnila canicrossových pretekov. Dočkala som sa. Bola som prihlásená aj na minuloročný doľanský pretek, ale keďže som bola tesne po chorobe, zúčastnila som sa ho iba ako divák. Za tých päť rokov sa v mojom živote veľa zmenilo. Tiež sa mi ľahšie bežalo, a dosiahla som lepší čas, pretože som bežala oproti pretekom v r. 2013 s cca o 50 kg menšou telesnou záťažou. Bola som na poslednom mieste ako obyčajne, ale bolo to podstatne lepšie, pretože rozdiel medzi mnou a pretekárom predo mnou už nebol 20 minút ako kedysi, ale len niečo vyše minúty. Navyše ma pes vôbec neťahal, ale miestami som musela ťahať ja jeho. Hoci som bola pôvodne prihlásená s Tullou, musela som sa zúčastniť s iným psom, a do úvahy pripadal jedine noblesne neťahajúci Clio, pretože Tulla mala práve zdravotné problémy s okom, a tiež najlepšie dni hárania. Takže sme to zvládli celkom dobre, a ja dúfam, že Boh požehná aj naše bežecké aktivity, a že sa budeme môcť pretekov o nejaký čas zúčastňovať pravidelnejšie.

 

**************************************

 

Preteky psích záprahov Revištský okruh, 10. - 11. 11. 2012, kde som s Thassom prvýkrát súťažila v canicrosse:

 

 Dobehnutie do cieľa bolo veľmi príjemné, ľudia mne aj Thassovi fandili, čo bol naozaj skvelý pocit, ktorý človeku dodá silu na konci zrýchliť, aj keď už melie takmer z posledných síl. Spomedzi siedmich súťažiacich žien v tejto kategórií som skončila na poslednom 7. mieste, nič iné som ani nečakala, fyzikálne zákony, kondícia a zdravotný stav nepustia. Pre mňa to bol môj malý krásny súkromný úspech, bolo to po prvýkrát a ja verím, že nie posledný.

Lucka s Pupim sa umiestnili po oba dni na prvom mieste, a tak sa stali víťazmi tejto disciplíny. Ani tu som v podstate nič iné nečakala,  maximálne, že by boli druhí.

Porovnávala som tieto preteky s pretekmi v Mošovciach, kde sme boli minulý rok, a bolo mi také komické, aký rozdiel bol v podmienkach ubytovania. Kým v Mošovciach sme sa na drevenej nevykúrenej chatke klepali v mínusových teplotách zimou, a ohrievač nie a nie túto realitu zmeniť, tak tu v Revišti sme mali na izbe tak teplo, že sme spali celú noc pri otvorenom okne. Toto sú veci, na ktoré sa nezabúda. Rovnako ako sa nezabúda ani na ošabľované auto smerom tam aj smerom späť od môjho Thassíčka. A teda hlavne na tú "vôňu", z ktorej aj nám prišlo skoro zle a mali sme čo robiť, aby sme sa všetci nepovracali, hlavne šoférka Lucia.

 

*****************************************************************

 

Nikdy nezabudnem na naše prvé preteky 22. 10. 2011 v Mošovciach, kde som sa bola pozrieť s kamarátkou Luciou a jej sestrou Silviou, ktoré tam aj súťažili v canicrosse. Napísala som vtedy o tom túto "reportáž":

 

 Do Mošoviec som sa tešila už dlhšie. Teda relatívne dlhšie, keďže nebolo úplne jasné, či tam pôjdem alebo nie. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo a do Mošoviec sa išlo v zostave kamoška Lucia, jej sestra Silvia, psy Pupi a Vrťa, a ja.

V piatok 21. 10. 2011 večer sme vyrazili a prespali sme na mieste, v športovo-rekreačnom zariadení Drienok v Mošovciach. No, prespali ako prespali.

Na chatkách bolo zima, akosi sme neboli informovaní, že sa tam nekúri. A keďže vonku boli cca mínus štyri stupne (pričom myslím, že možno aj viac), tak na chatke bola teplota skoro taká istá. Ohrievač som z domu nevzala, lebo som nemala vziať aký (zistila som, že ten, ktorý som mala v pláne vziať, je už dlhšie pokazený). Našťastie nám bol na mieste ohrievač požičaný jednou ochotnou slečnou. A tak sme ho zapli na plné obrátky a on kúril a kúril, no veľa toho nenakúril.

V noci sme sa aj tak klepali od zimy. Tri-štyri vrstvy oblečenia, na nohách termoponožky, na hlave kapucňa, zakrytá dvomi perinami a kabátom, ale ani to veľmi nepomáhalo. Lucku a Sisu ohrievali aspoň ich psy svojim telesným teplom, no mňa neohrieval nikto :-)). Záchody boli mimo chatky, ale našťastie hneď za našou chatkou, čiže aspoň nejaká výhoda. V noci sa mi podarilo normálnym spánkom zaspať asi o 04:30 h ráno. Zobudila som sa okolo 07:20 h a na moje počudovanie a hlavne na moju veľkú radosť som konečne pocítila príjemné teplo. Ohrievač teda asi konečne trochu tú miestnosť vykúril.

Pozbierala som sa a hneď od rána som sa usadila v bare. A hneď od rána som pila. Podotýkam, že čaj :). A na raňajky som si dala výbornú klobásu a dva rožky. Úplne bez výčitiek. Po preklepanej noci, ktorá mala za následok, že ma začalo pobolievať hrdlo, si telo tuky, cukry a bielkoviny priam samé žiadalo! A tak som si skvele pochutila. A začalo pomaly aj vychádzať slniečko. V bare bolo príjemne teplučko, hral tam televízor, mala som stôl sama pre seba, takže ideálne miesto. Mňa hlavne zaujímalo to teplo. To pôsobilo blahodárne :).

Vonku sa už všetko pomaly chystalo. Jednak klubová výstava severských a japonských špicovitých plemien, predaj rôznych vecí v stánkoch a hlavne preteky. Majstrovstvá Slovenska Memoriál Daniela Lukáča off snow. A to bol hlavný dôvod, prečo som tam zavítala.

Atmosféra bola úžasná! Všade boli husky, malamuti a európske saňové psy priviazané na svojich stake-outoch a sálala z nich úžasná energia, radosť, vzrušenie, očakávanie... Hlavne z huskyov a európskych saňových psov, malamuti si zachovávali väčšiu dôstojnosť a chladnejšiu hlavu. Bolo počuť radostný štekot i vytie, ale veľmi príjemné, skôr by som povedala, že tiché. Bolo krásne pozerať sa na nich ako aj na ich majiteľov, ktorí si chystali výbavu na blížiace sa preteky.

Tie sa začali presne o jednej. Začali sa disciplínou canicross (beh so psom), v ktorej súťažili aj Lucka a Silvia. Potom boli na rade kolobežky, bicykle a nakoniec prišli na rad záprahy s rôznym počtom psov. Bolo sa veru na čo pozerať.

Slniečko sa na hodnú chvíľu schovalo, zima bola, veru zima, tak som si ešte párkrát odskočila do baru na teplý čaj, a potom sme si dali aj výbornú pizzu. Fakt výbornú.

Deň ubehol rýchlo, všetko bolo fajn. Atmosféra, počasie (treba sa tešiť, že nepršalo alebo nesnežilo), psy, personál, ľudia, ktorých som poznala alebo spoznala... Pre mňa jeden vydarený, no aj psychicky náročný deň. A tie emócie, ktoré človek zažije pri energiou nabitých psoch, ktoré čakajú len na to, kedy budú bežať, kedy sa odštartuje, kedy zo seba vydajú maximum a zažijú ten správny adrenalín a úžasnú radosť z pohybu, tak tieto emócie ma miestami až dojímali. Takmer k slzám. Bolo krásne stáť pri nich a cítiť to z nich. Cítiť sa ako jedna z nich a chápať ich.


**************************************************

 

Zúčastnili sme sa:


Akcia  Dátum Kategória Dĺžka trate Čas 1. deň Čas 2. deň Výsledok Foto
Danubia sled dog race Šamorín - Tulla 28. 10. 2018 CCW hobby 1,2 km 00:07:52 - 5. miesto cool
Slovenský canicrossový pohár Doľany - Clio 08. 09. 2018 CCW 2,2 km 00:13:40 - ? miesto cool
Revištský okruh
- Thasso
09. - 10. 11. 2013 CCW 5 km 00:46:38 DNF - cool
Memoriál D. Lukáča Mošovce
- Thasso
19. - 20. 10. 2013 CCW 4 km 00:36:24 00:34:04 8. miesto cool
Revištský okruh - Thasso 10. - 11. 11. 2012 CCW 5 km 00:49:10 00:49:12 7. miesto cool
Memoriál D. Lukáča Mošovce - iba ako diváci - naše prvé osobné zoznámenie sa s mushingom 22. - 23. 10. 2011           cool

 

 

Ako to začalo

 

Na jar 2012 mi prišiel do života kríženec huskyho Thasso. Jeho vtedajšia mladosť, energia a spontánnosť mi vliali novú krv do žíl. Začali sme sa venovať dogtrekkingu, a keď mal jeden rok, tak aj canicrossu. V dňoch 10. - 11. 11. 2012 sme sa zúčastnili našich prvých canicrossových pretekov v Revištskom Podzámčí. Bola som vtedy úplne bez kondície, a prihlásila som sa len tak, lebo ma na to nahovorila kamarátka, že však nech si to aj ja odbehnem. A tak som si to odbehla, no mala som aj zo dve malé chodiace prestávky. Dnes by som sa za takých okolností neprihlásila, ale vtedy som to brala inak. Ako sa vraví, niekde treba začať. 

Začali sme trénovať pravidelne, a tak sa dostavilo postupné zlepšovanie sa, dlhšia výdrž, krajšie zážitky.

Nie som súťaživý typ, a vzhľadom na svoje fyzikálne parametre asi nikdy nebudem taký typický športovec. Sú chvíle, kedy sa za to trochu hanbím, ale potom si uvedomím, že môžem ďakovať Bohu, že mám dve zdravé nohy a dve zdravé ruky, a že môžem behať, dýchať, plávať, smiať sa a plakať, že môžem mať svoje koníčky, sny a túžby, že mi je umožnené si ich plniť, že mi je umožnené mať psy a môcť sa s nimi tešiť z prírody a z krásnych okamihov života, oproti čomu sú nejaké ľudské zaškatuľkovania úplne nepodstatné. Dôležité je niečo iné.

Na jeseň 2017 sme si zadovážili novú mushingovú kolobežku, a začali sme sa s našou huskynou Tullou venovať scooteringu. Som veľmi rada, že ju to baví. Baví nás to obe. Je to niečo krásne, keď môžu človek a pes spolupracovať, a o to krajšie, keď je to niečo, na čo bolo dané plemeno vyšľachtené, a keď majú z toho obe strany radosť. Verím a dúfam, že Hospodin požehná naše mushingové aktivity, a že sa im budeme môcť venovať a postupne sa (nielen v nich) zlepšovať.

 

 

TOPlist