O plemene

Sibírsky husky. Pes s očami modrými ako nebo, hnedými ako zem či zelenkavohnedými ako hladina jazera, pričom každé oko môže byť inej farby, alebo môžu byť v jednom oku farby dve, v rôznom pomere. Podľa mnohých ľudí jedno z najkrajších plemien, podľa ďalších úplne najkrajšie. Jedni ho milujú a chvália, iní o ňom hovoria, že je nevychovateľný a hlúpy. No kde je pravda, niekde uprostred, a či vo hviezdach? Aby sme pochopili jeho povahu, musíme pochopiť v prvom rade jeho podstatu. Jeho podstatu a jeho dušu. A potom bude odpoveď na túto otázku jasnejšia. Poďme teda postupne.

 

Z histórie

Sibírsky husky pochádza z chladného a nehostinného prostredia Sibíri, kde teplota v zime klesá pod päťdesiat stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až sto  km/h. Domorodí sibírski obyvatelia sa vďaka svojim ťažným psom mohli presúvať po zamrznutej krajine za účelom lovu či presúvania sa na iné miesta, pričom prekonávali až sto míľ za jeden deň. Prácou vo veľkých skupinách (aj šesťnásť a viac psov) sa minimalizovala záťaž na jedného psa, zatiaľ čo strednou veľkosťou psa sa súčasne maximalizovala vytrvalosť a znižovala spotreba energie.

Husky sa od pradávna využívali aj ako rodinné psy, pričom nebolo zvláštnosťou, že spávali so svojimi ľuďmi v stane. Pre ľudí boli psy v stane užitočné, pretože boli schopné svojím živočíšnym teplom zvýšiť okolitú teplotu. Nočná teplota sa udávala podľa počtu psov potrebných na udržanie určitej hladiny tepla (napr. dva psy na noc, tri psy na noc atď.).

Mimo sezóny presúvania sa a ťahania nákladov (v lete) bývali huskyovia pustení na voľno, aby si sami zaobstarávali potravu. Keď chceli prežiť, museli sa naučiť loviť, aby si zadovážili v tomto období obživu. Tým sa u nich vyvinul silný lovecký pud, ktorý je väčšine jedincov v rámci plemena vlastný dodnes. Podmienky, v ktorých žili, boli drsné, a potraviny boli vzácne, takže aj ťažko pracujúce psy, ťahajúce denne náklad niekoľko desiatok km, dostávali na prídel údajne len jednu rybu denne.

Okolo roku 1900 sa uskutočnil prvý import sibírskeho huskyho do Severnej Ameriky. V roku 1930 bol sibírsky husky uznaný ako plemeno American Kennel Clubom. Keď sa v 50. a 60. rokoch minulého storočia rozvinul v Severnej Amerike jeho chov, boli do Európy importované prvé jedince tohto plemena. Začali sa usporadúvať preteky psích záprahov, ktoré sa stali obľúbeným športom, a počet sibírskych husky v Európe začal pomaly stúpať.

 

Povaha

Keď chceme pochopiť povahu nejakého plemena, tak nám k tomu dobre pomôže jeho história, čiže pochopenie účelu, na aký bol vyšľachtený, podmienky, z akých pochádza, v akých žil, pôvodné poslanie, čo sa od neho očakávalo, a čo bolo naopak nežiaduce. (Aj keď samozrejme od vyšľachtenia väčšiny plemien ubehlo už veľa času, a čas si vyžiadal zmeny v tom, čo sa od psov vyžaduje, zmeny v životnom štýle, ľudských  potrebách, využiteľnosti našich psích priateľov, a vo väčšine prípadov aj zmenu cieľu chovu, ktorou je v modernej dobe poväčšinou už iba exteriérový, a nie pracovné vlastnosti alebo povaha, ako to bolo v čase ich vzniku.)

Sibírsky husky bol vyšľachtený na prekonávanie veľkých vzdialeností s ľahším nákladom vo väčších skupinách, pričom tieto skupiny psov nemali stále zloženie, ale psovodi ich usporiadanie menili podľa potreby. Na takýto účel bolo potrebné, aby boli psy pohyblivé, energické, pracovité, nie ťažkopádne, znášanlivé a schopné fungovať vo svorke, na čo majú husky predpoklady ešte od svojich vlčích predkov. Museli byť neagresívne nielen medzi sebou, ale aj k ľuďom, aby sa dalo s nimi pri zapriahaní aj pri iných činnostiach dobre manipulovať, a keďže slúžili aj ako rodinné psy, spoločníci detí a výhrevné telesá do príbytkov či priamo do postelí, tak o to viac. Život v tvrdých podmienkach sa s nikým nemaznal, a keďže ľudia sami nemali ustlané na ružiach, tak si nemohli dovoliť zaoberať sa nespoľahlivými alebo nebodaj nebezpečnými psami, ktoré by im iba komplikovali život. Do chovu sa púšťali len pracovité, výkonné a povahovo dobré psy, aby sa zabezpečili žiaduce vlastnosti aj pre ďalšie potomstvo.

Husky si všetky tieto vlastnosti zachoval dodnes. Je to pes svorkovo založený, spoločenský, neagresívny, aktívny, energický, húževnatý, bystrý, pozorný, lovecky nadaný, výborný rodinný spoločník, maznák, dvorový či posteľový povaľač, strúhač najrôznejších grimás a najrôznejších, nezriedka krkolomných oddychových či spacích polôh, herec, lišiak a inteligentná bytosť v jednom.

 

 

 

 

 

 

 

Čoby prírodné plemeno disponuje dobrým zdravým, schopnosťou samostatného riešenia problémov, poradenia si i prežitia, a čoby plemeno svorkové má veľmi dobre vyvinuté sociálne správanie, komunikáciu, reč tela, mimické i zvukové prejavy. Biela maska či biele znaky na tvári u prírodných plemien majú svoj význam, pretože pomáhajú v komunikácií. Zdôrazňujú a uľahčujú čítať reč tela, zvýrazňujú rôzne nuansy psích komunikačných prvkov, používaných rozličným polohovaním kútikov papule, pyskov, očí, uší, nosa, ňufáka a ďalších mimických svalov. Reč tela prírodných plemien, kam sibírsky husky patrí, je výraznejšia, pestrejšia a oveľa ľahšie čitateľná než u rôznych iných, zo strany človeka exteriérovo prešľachtených, plemien, ktorým človek šľachtením skrátil či inak pozmenil stavbu lebky, tlamy, uší a pod.

Je krásne sledovať sibírskeho huskyho ako komunikuje rečou tela, či už s príslušníkmi svojho plemena alebo s príslušníkmi iných plemien. Je to ako otvorená učebnica psej reči, z ktorej sa človek môže obyčajným pozorovaním veľa naučiť zo sveta psov. Husky pri komunikácií či pri hre používa bohaté expresívne prostriedky svorkového chovania ako napr. rôzne typy úsmevov, úškľabkov, otvárania papule, cerenia zubov, rôzne zvukové prejavy, rôzne pohyby tela, uší, gestá, figúry, ba niekedy až tance.

Pri pozeraní sa na spoločnú hru či naháňačku sibírskych huskyov plesá kynologicky pozitívnemu človeku srdce. Husky dávajú do svojich aktivít akoby všetko, idú naplno. Naplno sa tešia, naplno sa jašia, naplno komunikujú, usmievajú sa, užívajú si život, dávajú von energiu, bláznia sa. Vtedy je pre nich dôležitý len ten prítomný okamih, a práve ten je vtedy najkrajší. Husky má pozitívny prístup k životu, je učiteľom dobrej nálady, jeho energia je úžasná.

 

Na mnohých miestach sa dočítame, že husky je plemeno, ktoré nie je možné púšťať vonku z vodítka. Ako je to naozaj? Každá minca má dve strany. Jednak je ťažké si predstaviť ukrátiť huskyho, aj každého iného psa, o všetky tie krásne okamihy, ktoré prežíva, keď sa naháňa so svojimi psími kamarátmi, keď vyskakuje do vzduchu za motýľom, keď sa váľa v snehu, tráve, vlčích makoch, slame alebo lístí, keď si dáva natešené šprinty a skoky v obilných klasoch, alebo keď sa s radosťou dieťaťa vrhá do vody, aby sa schladil.

 

Môj názor je taký, že huskyho možno púšťať aj na voľno, ale treba dobre rozlišovať, kde si to môžeme dovoliť, a kde by to bolo úplne nerozumné. Je pravda, že zďaleka nie všade je to bezpečné.

Husky sú dobrí lovci, ktorí za účelom lovu používajú kombináciu zraku a čuchu. V miestach, kde sa hojne vyskytuje zver, treba byť preto naozaj opatrný, pretože keď husky zazrie či zavetrí zver, s najväčšou pravdepodobnosťou ho to nenechá chladným. Odvolanie huskyho od zveri, ak si ju už všimol alebo sa za ňou rozbehol, je v drvivej väčšine prípadov nereálne. S najväčšou pravdepodobnosťou sa husky k majiteľovi po ponaháňaní zveri vráti, ale treba si uvedomiť, že nechať psa naháňať zver je nezodpovedné a nebezpečné, lebo ho tak môžeme vystaviť aj smrti, napr. z poľovníckej zbrane, alebo zraneniu či zatúlaniu sa.

Les plný zveri teda určite nie je vhodným miestom na voľné púšťanie huskyho, a možno povedať, že ani mnohých iných plemien alebo psov všeobecne. Poznám lesy, kde by som na voľno nepustila radšej ani ovčiaka. Navyše v lese nemáme prehľad, či niekde za stromami nestojí hubár alebo turista, ktorého by pes mohol vyľakať, alebo či sa práve nechystá preletieť okolo cyklista na horskom bicykli, s ktorým by sa mohli zraziť a spôsobiť tak úraz. Osobne považujem les za ideálne miesto na dogtrekkingovanie, nakoľko pri tejto aktivite sa psík aj fyzicky zamestná a unaví, aj ho máme stále pod kontrolou.

Miesta, ako napr. prehľadné poľné cesty, lúky alebo riečne hrádze, kde sa nevyskytuje zver, alebo iba veľmi málo, a kde máme dobrý rozhľad v rádiuse niekoľkých stoviek metrov, môžu byť na venčenie huskyho na voľno vhodné. Je lepšie, ak svojho miláčika učíme pohybu na voľno už od šteniatka, pretože ak by sme ho držali stále iba na vodítku, a potom napr. v roku a pol jeho života sa ho zrazu rozhodli pustiť, tak to nemusí dopadnúť dobre, pretože pes môže byť z náhleho pocitu slobody a voľnosti ako odtrhnutý z reťaze, a môže chcieť ujsť či nedať sa chytiť naspäť, pretože to bude pre neho neštandardná, vzácna situácia, ako stvorená k úniku, neposlušnosti či inému zneužitiu. Ale keďže husky je husky, tak dôveru svojho človeka môže "zneužiť" tak či tak :-).

Ak teda chceme huskyho vonku na vhodných miestach púšťať, mali by sme ho na voľný pohyb zvykať už od šteniatka, a to na bezpečných miestach, mimo rušných ciest či miest s výskytom zveri. Je to vlastne ako socializácia na bežné životné situácie, a keď chceme, aby bol pohyb na voľno pre nášho psíka bežná situácia (tam, kde je to vzhľadom na jeho špecifiká vhodné), ktorú bude zvládať v pohode, tak ho na ňu musíme zvykať od šteniatka, podobne ako aj na iné psy, mačky, cudzích ľudí, autá, autobusy, vlaky, nosenie obojku či nechanie si siahnuť do misky. Všetko, čo psíka naučíme ako šteniatko, ideálne do jeho veku dvanásť týždňov, bude neskôr vo svojom živote pokladať za prirodzené, a bude takéto situácie zvládať ľahšie, ako keby sme mu napr. v roku života dal prvýkrát obojok, prvýkrát ho vzali na ulicu, prvýkrát ho zoznámili s iným psom, či prvýkrát ho pustili na voľno.

Je logické, že každý zodpovedný človek, ktorý má svojho psa rád, sa o neho bojí. A keďže u huskyho nie je vždy možné počítať so spoľahlivým privolaním, treba si rozmyslieť, vzhľadom na naše možnosti, či nám jeho púšťanie na voľno za to stojí alebo nie. Pretože nie každý má vzhľadom na umiestnenie svojho bydliska možnosť venčenia tam, kde sa nevyskytuje zver, alebo kde je to pre psa bezpečné, takže aj v tejto veci sa treba riadiť zdravým rozumom. Aj husky venčený celoživotne na vôdzke môže byť spokojný. 

Husky nie je hlúpy a nie je ani necvičiteľný, čo je (dez)informácia, s ktorou sa možno stretnúť. On je práve naopak inteligentný až do takej miery, že je mazaný, šibalský a vypočítavý, a tým pádom si vie dobre spočítať, kedy sa mu oplatí poslúchať, a kedy nie. Jeho psychika je iná ako napr. psychika väčšiny ovčiakov, ktoré s radosťou čakajú na povel, aby ho mohli splniť. Husky radšej poslúcha vtedy, keď sa to oplatí jemu, a tiež ho nebaví robiť stále dookola to isté, pretože to pre inteligentného tvora postráda hlbší zmysel.

Ako pri každom jednom psovi, treba byť aj u huskyho dôsledný, čiže keď sa povie napr. poď sem alebo sa psík osloví menom, tak musí prísť alebo sa obzrieť, aj keby nám k tomu mal pomôcť veniec párkov okolo krku, pretože keď ho zavoláme alebo oslovíme, a psovi dovolíme našu výzvu úplne odignorovať, sme na najlepšej ceste, že nás bude čím ďalej, tým menej rešpektovať, pretože náš povel tým bude úplne strácať na hodnote. My sami by sme ho tým pádom degradovali na slová hovorené do vetra, pretože by sme netrvali na jeho splnení. Aj takéto veci idú ruka v ruke s púšťaním psíka na voľno, pretože je vhodné púšťať ho na voľno iba vtedy, keď ho vieme privolať naspäť alebo keď je k tomu aspoň čo najvyššia šanca.

Už od šteniatka si musíme so svojim psom budovať zdravý vzťah, v ktorom musíme byť na hierarchicky vyššom mieste my, ľudia, a v ktorom nás psík musí rešpektovať, a my zasa musíme rešpektovať určité špecifické povahové rysy našich severských priateľov, ktorí zdedili po svojich predkoch do vienka aj také vlastnosti, s ktorými sa musíme naučiť pracovať, a pri ktorých musíme v mnohých situáciách predvídať, byť o krok vpred pred psom a byť zodpovední. Musíme sa riadiť zdravým rozumom a vyhodnocovať situácie individuálne podľa toho ako, s kým a kde máme do činenia.

Osobne mám najlepšie skúsenosti s venčením sibírskych husky v skupinke psích kamarátov, pričom ich držaniu sa bližšie pri človeku pomáha aj prítomnosť iného psa, ktorý sa od majiteľa menej vzďaľuje. Keď chodievame na spoločné venčenia, psy sa venujú hlavne spoločným hrám a naháňačkám, a keďže majú takýto program, tak ich to viac uspokojuje a unavuje, ako keď idem s huskym von iba sama. Vtedy vždy rozmýšľa, akú by si okrem mňa ešte mohol nájsť zábavku, či do ktorých kríkov by sa dalo zmiznúť. Ale jasné, že sa dá zmiznúť do kríkov či niekam utiecť aj skupinovo ;).

 

Jedna zo zaujímavých huskyho vlastností by sa dala pomenovať hereckým talentom. Podčiarknutým jeho zmyslom pre humor, prefíkanosťou či schopnosťou urobiť si zo svojho majiteľa dobrý deň. Husky je schopný vystreliť si z nás, snažiť sa nás prekabátiť alebo snažiť sa nás rozosmiať, pričom on sám sa na tom dobre baví, s horiacimi ohníčkami v očiach a šibalským úsmevom. Neviem, kde k tejto svojej vlastnosti prišiel, a či mu v minulosti aj čosi takéto mohlo pomáhať prežiť, ale je to naozaj úžasné.

Uvediem jeden príklad. Venčila som svoju huskynu, naháňala sa s našim kóliakom. Potrebovala som ju zavolať, tak som ju zavolala po mene s následným povelom poď sem. Prvýkrát nič, druhýkrát nič, namiesto zastavenia sa, len popri mne dvakrát preletela a ignorovala ma. Keďže som toho mala dosť, tak na tretíkrát, keď zasa okolo mňa bežala bez toho, že by sa jej uráčilo zastaviť, som jej podložila nohu, aby som ju trochu prebudila do reality. Huskyna sa potkla, zaskučala a začala krívať. Predstierala, že ju to bolelo, a že ako je ona teraz strašne zranená. Dobre som vedela, koľká bije, lebo už tieto triky poznám, tak som sa na ňu pozrela so slovami, že jej na to neskočím, a že nech láskavo nesimuluje. Ona ako keby porozumela, lišiacky sa usmiala, a v sekunde začala zasa pobehovať ako strela s ešte jašivejším úsmevom.

Trochu nadnesene a zo žartu hovorievam, že im neradno veriť ani ňufák medzi očami. Alebo keď sme šli v meste po námestí a plietla sa mi pod nohy, tak som jej nechtiac trochu pristúpila labku. Zapišťala tak, že sa celé námestie pozeralo, čo som chudákovi psíkovi spravila. Samozrejme, že nič, bola to len jej teatrálnosť, aby všetci videli a počuli, ako jej panička robí zle.

Husky je trochu taký špekulant, a hlavne pri nedostatku pozornosti zo strany majiteľa sa z neho môže stať majster útekov. Niektorí vedia, že keď sú niekde priviazaní a nechcú tam byť priviazaní, tak treba prehrýzť vodítko a odísť si po svojom. Nudiaci sa, obyčajne osamote chovaný husky, ktorý je dlhodobo ponechávaný napospas svojmu osudu, je pes s prebytkom nevybitej energie, a tak si môže krátiť svoj čas napríklad tým, že bude preskakovať plot, šplhať sa po okách pletiva, podhrabávať sa, a tiež je schopný naplánovať únikovú stratégiu, že napr. keď vylezie na naklonený strom, tak z neho môže skočiť na strechu garáže, a z tej strechy garáže môže preskočiť k susedovi, ktorý chová kačky. A môže byť po kačkách. Dospelého huskyho sa preto odporúča nenechávať voľne pusteného na dvore alebo v záhrade, keď je sám doma, pretože z nudy môže vymyslieť nejaký únik. Platí to hlavne pri samostatne chovaných psoch, ktorým sa majitelia málo venujú. Mnoho huskyov neujde z dvora nikdy v živote. Aby to tak bolo, nemal by byť iba nejakým bezprízorným inventárom dvora. Husky rád hrabe, a to obyčajne aj v prípade, že sa nenudí, proste ho to baví, takže je potrebné oddeliť psí výbeh od okrasnej či zeleninovej záhrady.

Husky je cvičiteľný, ale nie tak, ako sme zvyknutí napr. od nemeckého ovčiaka. Huskyho cvičiť určite treba, ale skôr v zmysle vychovávať než cvičiť v zmysle drilovať. Je to chytré plemeno, ktoré sa za odmenu dokáže všeličo naučiť, ale treba rátať s tým, že budú situácie, kedy poslúchať nebude. Keď sa mu nechce, je schopný hádať sa, papuľovať, mrmlať si, kňučať, zavýjať, váľať sa, utekať, proste skúšať rôzne triky a hľadať dôvody, prečo to akože teraz nie je z jeho strany možné. Aj keď je to komické a máme chuť sa vtedy smiať a všetko mu odpustiť, tak aj vtedy treba byť dôsledný. Čiže aj keby mal prísť na desiaty raz alebo keby sme si po neho mali sami prísť a pripnúť si ho na vodítko, tak to treba urobiť, lebo čím viac podľahneme jeho humoru a jeho skúšaniu, tým viac môže skúšať aj nabudúce.

Väčšina huskyov má vonku aktívny záujem o okolie a pri venčení na vodítku zvyknú ťahať. Ťahanie dopredu, majú čoby záprahové plemeno v sebe, takže príjemnejšia prechádzka ako na klasickom vodítku býva na vodítku s amortizérom, pripevnenom z jednej strany o postroj psa a z druhej strany o náš bedrový pás alebo sedák. Vtedy je naopak žiaduce a príjemné, aby nás pes ťahal dopredu, a je to pre toto plemeno aj prirodzenejšie. Huskyho je možné naučiť chodiť aj pri nohe, ale vyžaduje to veľa času a trpezlivosti, a obyčajne to nebýva stopercentné, lebo je to vlastne v rozpore s tým, na čo bol vyšľachtený.

 

Nehodí sa vôbec ako strážny pes, voči ľuďom nie je agresívny, málo šteká, niektoré jedince aj vôbec alebo takmer vôbec, a je za každú srandu. Pre svoju neagresívnosť a veselosť býva dobrým kamarátom deťom, s ktorými môže stvárať rôzne kúsky alebo ich v zime ťahať na sánkach a v lete s nimi chodiť k vode. Je trochu iný ako bežné kultúrne plemená. Prirovnala by som ho k takej prírodnejšej, divokejšej duši s otvorenejším spôsobom rozmýšľania a prejavov, než sme bežne zvyknutí. Náš život obohatí o svoj uhol pohľadu na svet, v ktorom je všetko možné a krásne, v ktorom sa všetko oplatí zažiť, prežiť, ovoňať, zachytiť, dotknúť sa... Je taký, aký je. Krásny, slobodomyseľný, trochu tvrdohlavý, veselý, milý, otvorený, priateľský, dobre naladený, spoločenský, mierumilovný. Nie je chúlostivý, pôjde s vami nadšene na prechádzku aj do dažďa, do snehu, do blata. Svoju rodinu ľúbi a rád ju sprevádza kamkoľvek, či už do lesa, do reštaurácie alebo do nákupného centra.

 

Zvukové prejavy

O huskym sa vravieva, že je to hlučné plemeno. Dá sa povedať, že je to pravda, ale pod týmto pojmom si netreba hneď predstavovať neustále zavýjanie či nebodaj štekanie. Husky štekávajú málo a iným štýlom ako sme zvyknutí od iných plemien. Husky zvykne šteknúť raz - dvakrát, napr. keď vyzýva iného psíka do hry, môže šteknúť aj viackrát po sebe, no potom prejde obyčajne do kratšieho zavytia alebo skončí. Niektorí majitelia hovoria, že ich husky neštekajú vôbec, ale už som počula huskyov štekať aj normálne, takže ako ktorí. Určite ale neštekávajú nepretržite ani často ako nejaký dedinský oriešok za plotom.

Ohľadne zavýjania to tiež nezvykne byť tak, že by zavýjali často alebo dlho, pokiaľ k tomu nemajú dôvod. Dlho a srdcervúco môže zavýjať napr. šteniatko pár dní po prinesení do nového domova alebo opustený či veľmi nudiaci sa jedinec. Za bežných okolností husky zavýja len občas. Niektorí zavýjajú napr. na obecný rozhlas alebo na húkanie sanitky, iných tieto zvuky vôbec nezaujímajú, ďalší môžu zavýjať zo svorkovej súdržnosti, iní sú úplne tichí. Husky môže zavýjať aj počas hárania, či už sučka oznamujúca okoliu túto skutočnosť, alebo pes cítiaci niekde v diaľke hárajúcu sa sučku. Ani toto však nemusí byť nijako dramatické, napr. naša fenka zavyje počas celého hárania 1-2 x, čo trvá asi päť-desať sekúnd.

Špecifická atmosféra s množstvom zavýjania býva na pretekoch psích záprahov, kde keď zavyje jeden husky, tak sa obyčajne k nemu pridajú ďalší a ďalší, takže je možné počuť zavýjať aj niekoľko desiatok huskyov naraz, čo je ohromný zážitok pripomínajúci atmosféru starej Aljašky. Dôvodom ich zavýjania tam tiež býva veľká radosť z blížiaceho sa rozbehnutia pred štartom.

 

Špecifické pre plemeno sibírsky husky sú zvukové prejavy, ktoré by sa dali nazvať ukecanosť alebo komentovanie. Husky môže mrmlať, mumlať, krátko ticho „brechovyť“, bručať, „popindávať“ si. Je to zvyčajne milé a komické, a niekedy to aj využívajú vo svoj prospech, napr. keď sa im nechce ísť ešte do koterca, tak sa začnú akoby „vyhovárať“ alebo sa „sťažovať“. Vtedy zvyknú používať kombináciu takejto „reči“ a zavýjania, a tiež môžu krátko zavyť majiteľovi alebo psiemu kamarátovi na pozdrav, keď sa vráti domov z práce alebo z venčenia.

 

Potreba pohybu

Ďalšou trochu spornou témou u sibírskeho huskyho je potreba pohybu. Kedysi som chodievala na rôzne psie fóra, a tam som sa všeličo dočítala a všeličomu aj uverila, často aj nezmyslom. Internet znesie veľa, a ľudia majú často tendenciu účelovo preháňať. Prečo, to som zatiaľ celkom nepochopila. Dočítala som sa napríklad, že sibírsky husky potrebuje každý deň minimálne 10-20 km behať v záprahu, pretože inak bude nešťastný a život s ním bude veľmi komplikovaný. Osobne nepoznám žiadneho majiteľa huskyho, ktorý by so svojim psom behával denne v záprahu 10-20 km, a keď sa nad tým logicky zamyslím, tak pri väčšine ľudí so štandardnými životnými podmienkami by to ani nebolo možné.

Keď som sa pýtala chovateľov sibírskych husky, koľko km denne chodia so svojimi psíkmi na prechádzky alebo pracujú s nimi v záprahu, tak ich odpoveď znela: „Nula.“ Niektorí sa na mňa pozerali, či mi náhodou nešibe. Ale opäť sme pri niečom veľmi individuálnom, a bolo by nesprávne tvrdiť, že husky žiaden pohyb nepotrebuje. Moderný chov sibírskych husky môžeme rozdeliť na výstavnú líniu a na športovú (pracovnú) líniu. Neviem ale ani o žiadnych záprahových husky zo športovej línie, s ktorými by sa behalo každý deň "x" kilometrov. Musheri dávajú svojim psom medzi jednotlivými tréningami niekoľko dní pauzu, aby sa psy zregenerovali, a aby sa na ďalšie tréningy tešili, pretože pes je živá bytosť s potrebou oddychu a motivácie do ďalšej práce, a nie nejaký stroj na mechanické behanie. Myslím si, že keď človek aspoň trochu chce a aspoň trochu ho to baví, tak potrebu pohybu svojho huskyho dokáže uspokojiť.

Za ďalšie, tak ako u ľudí, aj u psov platí, že čo jedinec, to individuálna bytosť. Jeden je aktívny viac, druhý menej, jeden ničí, druhý nie, jeden môže hrabať, utekať, často zavýjať, rozoberať plot či byť vonku neprivolateľný, a ďalší je skôr lenivý dvorový pecivál, ktorý zavyje dvakrát za rok, doma nič neničí a vonku neuteká.

Keď si zoberieme takého priemerného huskyho, tak musíme vychádzať z toho, že potrebu pohybu má. Je to pôvodne záprahové plemeno, ale keďže sa už niekoľko desiatok rokov nešľachtí pre tento účel, tak záprah ako taký nevyhnutne k svojmu životu nepotrebuje. Avšak väčšina huskyov sa v ťahaní nájde, alebo im to spraví minimálne radosť. Z tohto dôvodu sú ideálne aktivity pre huskyho napr. dogtrekking, canicross, scootering, bikejöring či v zime skijöring, kde môžeme využiť len jedného psíka, alebo potom aj mushing v pravom slova zmysle, čiže ťahanie saní na snehu alebo aj na suchu, tzv. off-snow, kedy sa namiesto sánok využívajú trojkolky alebo štvorkolky, a kde už potrebujeme vyšší počet psov. S huskym sa tiež môžeme venovať doplnkovo napr. dog-packingu, čiže noseniu záťaže v špeciálnom psom ruksaku alebo postranných vakoch, či weight pullingu.

 

Nájdu sa aj takí husky, ktorých ťahanie či šport ako taký nebaví, ale tých je podstatná menšina. Pred zadovážením si tohto plemena je preto potrebné rátať radšej s možnosťou, že pohybu bude potrebovať viac, aj keď nie je vylúčené, že natrafíme na kľudnejšieho jedinca, ktorého potreba pohybu bude priemerná alebo aj úplne nízka.

Pre huskyho je dôležité, aby vybil svoju energiu, a aby na to ideálne nebol sám. Keď máme psíka iba jedného, je všetok výdaj jeho energie a sociálny kontakt iba v našich rukách. Keď máme psíkov viacerých alebo máme možnosť chodiť na spoločné venčenia či psie stretávky, tak veľa energie psy minú spoločnými hrami a naháňačkami. Často až toľko, že potom zvyšok dňa prespia. Ak sa nemáme možnosť venovať so svojim huskym nejakému záprahovému športu, je ideálne dopriať mu aspoň takéto vybitie energie. A to ideálne aj v prípade, keď takú možnosť máme, pretože psia spoločnosť a spoločné aktivity sú u huskyov veľmi obľúbené a vítané, nakoľko máme dočinenia s veľmi spoločenským a komunikatívnym plemenom.

Husky sa hodí pre prírodne či outdoorovo orientovaných ľudí, ktorí trávia radi svoj voľný čas v prírode. Je úplne prirodzené, že nie každý má možnosť ísť so psom na dlhšiu prechádzku či túru každý deň, a väčšina huskyov takýto druh aktivity vôbec každý deň nevyžaduje. Tiež treba mať na pamäti, že husky nie je žiadna ozdoba gauča ani záhradný trpaslík, a že pasívnemu spôsobu života toto plemeno neholduje. Akú formu a početnosť pohybu, resp. výdaja energie zvolíme, je už na nás, a tiež to závisí od toho, aký je náš psík aktívny. Niektorý husky je lenivejší, iný má energiu takmer nevyčerpateľnú, takže musíme aj k tejto veci pristupovať individuálne.

Nielen ohľadne potreby pohybu, ale aj ohľadne povahy sa veľmi veľa dedí po predkoch. Je teda dobré poznať povahy, vrátane potreby pohybu, aspoň oboch priamych predkov, a tiež je dobré vybrať si menej temperamentné šteniatko, ak sa s ním neplánujeme venovať športovým aktivitám vo väčšej miere, a na druhej strane si vybrať radšej aktívneho neposedu, ak máme so psíkom športové ambície. Ak by sme sa nechceli pohybu a aktivitám so psom venovať vôbec, bolo by lepšie poohliadnuť sa po inom plemene, lebo u väčšiny sibírskych huskyov sa úplne bez pohybu nezaobídeme, teda ak má byť pes spokojný a šťastný.

Sú husky, ktoré sú celý život držané iba v koterci alebo na dvore či na záhrade, pričom ich majitelia s nimi nechodia nikdy von, ale v takýchto prípadoch nemožno myslím hovoriť o ideáli. Na druhej strane sa vraví, že človek (pes) si zvykne aj na šibenicu, takže si vyberte. Jedno viem, že najšťastnejšie vyzerajúcich husky som videla  práve pri hre či v pohybe. A že ten spokojný úsmev s kútikmi tlamy od ucha k uchu po poriadnom výdaji energie sa nevyrovná relatívne spokojnému úsmevu huskyho polihujúceho v tieni na dvore.

 

Do určitej miery môžeme potrebu pohybu svojho psa ovplyvniť aj my sami, nakoľko aj tu platí, že s jedlom rastie chuť. Keď nechceme psíka navyknúť na príliš časté dlhé prechádzky, túry alebo aktivitu v záprahu, tak platí, že s ním na dlhé prechádzky či túry nemáme chodiť príliš často, pretože čo sa stane príliš častým, stane sa zaužívaným, bežným, očakávaným, a potom z jeho strany často vyžadovaným. To však neznamená, že svojmu huskymu budeme kvôli tomu pohyb odopierať. Mali by sme mu ho samozrejme dopriať dostatok, ale ideálne v takej miere, akú my sami unesieme, a kedy je to pre nás a pre psa ešte príjemný koníček, a nie už nepríjemná povinnosť, ktorej môžeme mať rýchlo plné zuby.

 

Starostlivosť

Sibírskeho huskyho možno chovať v dome aj v byte. Poznám veľa bytových husky, a v prípade, že sa im majitelia dostatočne venujú, vedú tieto psíky šťastné a spokojné životy. Ani veľký dvor, ani veľká záhrada sa huskymu nerátajú, pokiaľ má byť na tej záhrade celé dni-noci sám a nemá sa mu kto venovať. Pre jeho spoločenskosť je druhý psí kamarát vždy vítaný.

V prípade držania huskyho vonku je potrebné spraviť mu koterec, ktorý bude zhora zastrešený. Do koterca umiestnime budú, ideálne s predsieňou a „obývačkou“, ktorá nemusí byť zateplená. Toto plemeno znáša zimu dobre, ale musí mať samozrejme vždy možnosť schovania sa pred dažďom, vlhkom, snehom či páľavou. Huskyho samozrejme nedržíme v koterci stále, ale ideálne iba vtedy, keď ho nemáme pod dozorom, napr. keď je sám doma. Keď sme doma my, mal by mať možnosť byť s nami, a tiež je fajn umožniť mu prístup do vnútra, nakoľko sa tak so psíkom buduje lepšie vzťah, pretože má tak možnosť byť súčasťou našej svorky a zdieľať s nami život.

Husky patrí medzi plemená, ktoré dosť pĺznu. Najviac to býva na jar a na jeseň, kedy dochádza k výmene srsti, ale v určitej miere pĺzne celoročne. V období výmeny srsti je vhodné pomôcť pĺznutiu pravidelným vyčesávaním. Hlásim sa k majiteľom, ktorí majú veľmi dobré skúsenosti s hrebeňom Furminátor. Často sa píše o tom, ako husky veľmi pĺzne, ale z mojich skúseností môžem povedať, že zhruba tak isto pĺzol aj labrador. Veľa závisí aj od toho, či držíme psíka celoročne vonku alebo vnútri, pretože v prvom prípade vzhľadom na veľký teplotný rozdiel v lete oproti v zime pĺzne skôr kratšie a veľa (jar/jeseň), a v druhom prípade, keď je držaný celý rok takmer pri konštantnej teplote, je jeho pĺznutie miernejšie, no celoročné.

Huskyho kúpať netreba, pokiaľ vedie bežný život. V prípade výstavných jedincov je to už trochu inak, ale tomu sa venovať nebudem, lebo to je samostatná kapitola. Je to plemeno s tzv. samočistiacou srsťou, takže keď sa na prechádzke napr. zašpiní od blata, tak o pár hodín je opäť čistý. Nevyhnutné kúpanie vo vani so šampónom, keby došlo k nejakému vážnejšiemu znečisteniu, ako každý iný pes „pretrpí“, no k prírodnej vode máva obyčajne kladný vzťah. Poznám viacerých huskyov, ktorí radi plávajú v jazere, alebo sa aspoň radi schladia či pohrajú vo vode. Väčšina sa tiež rada vozí v aute.

 

V lete sa to nesmie s pohybovými aktivitami preháňať, hlavne čo sa týka záprahových športov. Tie je možné vykonávať maximálne do teploty plus 15-18 stupňov Celzia. Keď stupnica na teplomere ukazuje viac, nie je vhodné psíka zaťažovať, aby nedošlo k jeho prehriatiu. Všeobecne sú husky aktívnejší v chladnom počasí ako v teplom. V letných horúčavách sa doslova šetria, vyhľadávajú tienisté miesta, a o svoju dávku pohybu obyčajne ani nestoja. V letných mesiacoch je preto vhodné chodiť s huskym von buď skoro ráno alebo neskoro večer, keď sa ochladí. Na jeseň sa jeho aktívnosť vracia späť do starých koľají, a je úplne krásne sledovať huskyho šantiaceho v popadanom lístí alebo v snehu.

Pohybový aparát šteňaťa a rastúceho psa zaťažujeme primerane a postupne. U šteniat do cca pol roka veku, kedy je telo v najdynamickejšom období rastu, treba byť opatrný s prehnaným množstvom pohybu. Psíka môžeme nechať šantiť s inými psami a chodiť s ním na rozumné prechádzky, ale v tomto veku ho ešte nezapriahame ani nezaťažujeme napr. behom, nadmerným chodením po schodoch (hlavne dolu schodmi) a pod. Najlepšie nám povie pes sám, akú má potrebu pohybu a vybitia energie. Keď aj po prechádzke ešte lieta doma ako šarkan, tak mal asi málo, a keď odpadne unavený do pelechu, tak sme to asi už trochu prehnali. Unavený husky je dobrý husky, no u šteňaťa treba byť s jeho unavovaním ešte opatrný, aby sme mu neprimerane nezaťažili pohybový aparát s ešte vyvíjajúcimi sa kĺbmi, kosťami a šľachami.

Vo veku cca od sedem-osem mesiacov vyššie môžeme pomaly začať psíka privykať na postroj a nechať ho niekoľko sto metrov ťahať pred nami. Vzdialenosť zvyšujeme pomaly, postupne. Treba mať na pamäti, že na plno možno huskyho využívať v záprahu až od jedného roka vyššie. Takže s niekoľkokilometrovými vzdialenosťami je dobré ešte pár mesiacov počkať.

 

Kŕmenie

Čo sa týka kŕmenia, na túto tému sú rôzne názory. Osobne som zástancom kŕmenia psov klasickým spôsobom, t. j. surovou a varenou stravou (moderne nazývaným BARF-om), ale je na každom majiteľovi, či svojmu psíkovi dopraje surovú a varenú stravu, alebo či ho bude kŕmiť granulami. Myslím si, že je dobré zvyknúť psíka na všetky druhy stravy, pretože aj keby sme väčšinou kŕmili BARF-om, tak napr. počas dovolenky, účasti na pretekoch či chorobe nám môže byť nápomocné, keď budeme môcť nakŕmiť psa granulami, keďže je to technicky a časovo menej náročné.

Väčšina huskyov nie je vyberavých, ale nezaradila by som ich priamo medzi pažravé plemená (v tejto oblasti vedú asi retrievere :-)). Sú obdobia, kedy si niektorí husky dávajú jedno až párdňové hladovky, obyčajne to býva v lete pri veľkých horúčavách.

 

Zdravie

Husky je všeobecne zdravé plemeno, nezvykne trpieť chorobami. Pri dobrej starostlivosti a dostatočnom pohybe sa dožíva aj viac ako päťnásť rokov. V PP chove sa sleduje prítomnosť dysplázie bedrových kĺbov a v niektorých krajinách sú povinné, a v iných dobrovoľné, testy na očné vady. Husky nie je ťažké plemeno, takže pri bežnom životnom štýle nie je nutné podávať mu v období rastu kĺbové preparáty.

 

Parametre huskyho

Farba srsti: Všetky farby od čiernej po bielu (napr. čierna, tmavosivá, svetlosivá, tmavohnedá, bledohnedá, krémová, žltá, biela ...), najčastejšie s rôznymi druhmi kresby na tvári. Husky nemusí byť len biely s farebným plášťom na tele, ale môže byť aj jednofarebný  či fľakaktý.

Farba očí (dúhoviek): Hnedá, hnedozelená, jantárová, zelenkavá, modrá, belasá. Obe oči môžu byť rovnakej farby, každé oko môže byť inej farby, tzv. heterochrómia, v jednom oku môžu byť dve farby, a to v rôznom pomere.

Výška v kohútiku:

psy: 53,5 - 60 cm

suky: 51 - 56 cm

Hmotnosť:

psy: 20,5 - 27 kg

suky: 16 - 23 kg

 

Záver

K zadováženiu si sibírskeho huskyho som sa odhodlávala niekoľko rokov. Nechávala som sa odradiť rôznymi jeho popismi na internete, na základe ktorých som si myslela, že by som ho nezvládla. Moja túžba mať toto plemeno rokmi silnela, a tak som sa stala najprv majiteľkou kríženca, a neskôr aj čistokrvného huskyho. Svoju voľbu neľutujem, pretože toto plemeno obohatilo môj život o pozitívny prístup a o niečo hravé a bezstarostné, čo ho robí krajším. Husky je jedinečné plemeno s jemu vlastnou živelnosťou a radosťou zo života, a podľa môjho názoru pozitíva u neho výrazne prevyšujú negatíva. Ak netúžite po vzorovo poslušnom psovi, ak sa viete zmieriť s tým, že nie všade ho môžete púšťať na voľno, že môže niekedy skúšať vašu trpezlivosť, že ťahanie na vodítku mu je prirodzené, ak ste typ človeka, ktorý sa kochá v prírode a v úprimnej, niekedy až vlčej naturálnosti, ak vás toto plemeno fascinuje a chcete s ním všeličo zažívať, tak verím, že v ňom nájdete to, čo som v ňom našla ja. Aj keď je to len pes, ale aj vďaka nemu sa môžeme kochať v rozmanitosti a jedinečnosti Božieho stvorenia.

 

Miroslava Vicenová

 

/Som autorom všetkých fotiek v tomto článku. Ich kopírovanie alebo šírenie je možné len s mojim písomným súhlasom. Obrázky v tomto článku sú voľne stiahnuté z internetu, pričom nemali pri sebe uvedeného autora./

 

 

TOPlist